Pre tých, ktorých milujeme...

Pre tých, ktorých milujeme.

Aj bohatý a slávny človek môže byť nešťastný. A, naopak, starý bezdomovec a žobrák môže byť šťastný. Šťastie nezávisí od vonkajších podmienok. Šťastie je v nás.

Tak to bolo aj s hrdinom tejto rozprávky, ktorý prišiel o veľa, ale na revanš získal šťastie...

     Bol to silný a zdravý muž. Urastený, bystrý, mal železnú vôľu, pevný stisk a bol neuveriteľne cieľavedomý. Navyše to bol dobrých obchodník, mal krásny dom, mladú ženu, spoľahlivých partnerov a verných priateľov. Jednoducho mal všetko, čo človek potrebuje k šťastiu, šťastný však nebol.

     Občas si do svojho denníka poznamenal: 11-11,30 – analýza situácie Š. To Š malo znamenať šťastie. A naozaj sa ten čas venoval podrobnej analýze svojej situácie. Ovládal celý rad analytických metód a techník a jednu za druhou uplatňoval, no ku konkrétnemu výsledku sa mu nikdy nepodarilo dopracovať. Podľa všetkého to vyzeralo, že šťastie jednoznačne existuje, ale očividne nebral do úvahy nejaký dôležitý parameter alebo skupinu parametrov, pretože šťastný sa rozhodne necítil.

    Takže aktivita vzrástla... Zisk je výborný... Zmluvy sme uzavreli... Pobočky rozšírili... Dostali sme sa na medzinárodný trh... metodicky zapisoval do tabuľky všetky parametre, o ktorých si myslel, že sú dôležitou súčasťou šťastia. Teraz tu. Moja žena je Miss World a krásna modelka. Kúpil som nám nový dom, má osemnásť miestností, dve poschodia, bazén záhradu, tenisový kurt a strešný apartmán – odškrtávam. Na novom Bentley ešte ani nezaschol lak, mám pretekárskeho jaguára, desaťmetrovú jachtu – takisto odškrtávam. Boli sme na exotických ostrovoch, navštívili sme Egypt, precestovali celú Európu, prešli Ameriku, Austráliu, Japonsko... Potápanie, surfing, rafting – všetko splnené. Do opery chodíme raz za pol roka, do divadla trikrát do roka, na súkromné projekcie do kina tiež trikrát, prezentácie navštevujeme štyri razy za rok. Na dobročinnosť som poslal sumu podľa plánu. Všetko je tak, ako má byť, Tak  čo mi, dočerta stále uniká? Prečo sa necítim šťastný?

    Nerád niečo vzdával, preto aj naďalej upravoval svoje plány. Vždy šiel za svojim cieľom, a tak preňho dosiahnutie šťastia bolo len otázkou času.

    Raz však do jeho plánov zasiahla tajomná sila. Niekto by povedal Prozreteľnosť, iný zlý osud a ďalší Boh. Všetko sa začalo tým, že na jeho pozemku sa objavila čierna mačka. Bol racionálny materialista a nebol poverčivý, preto len zaregistroval, že sa objavila, ale viac sa tým nezaoberal. Navyše, mačka, bola krásna, čierna ako noc a svižná ako panter. Bola potechou pre oko, a tak mala právo na existenciu. Bola nezávislá, držala sa v ústraní, neplietla sa pod nohy, šla len tam, kam sama chcela. Nemal dôvod ju vyháňať, nikomu neprekážala.

    Potom malo jeho Bentley tragickú nehodu. Taký masaker na ceste zvyčajne nikto neprežije, ale jemu sa to podarilo. Ako jednému z mála šťastlivcov. Dovtedy nikdy neuvažoval nad tým, aký je rozdiel medzi žiť a prežiť, takže to bola preňho úplne nová skúsenosť. Keď sa prebral z kómy, dlho si nevedel spomenúť, kto vlastne je, ako sa volá a čo tu vôbec robí. Tu... v nemocničnej izbe, napojený na rozličné hadičky a sondy, obklopený všelijakými zložitými prístrojmi.

    Pamäť sa mu nevrátila hneď, postupne sa mu však začali vynárať rozmanité obrazy z jeho života. Obrazy sa pomaly začali spájať dohromady ako puzzle a menili sa na spomienky. Volá sa Stano, je majiteľom holdingovej spoločnosti a má niekoľko obchodných partnerov. Žena, ktorá ho občas navštevuje, je jeho manželka Marína. Ľudia v bielych plášťoch sú lekári. Je v nemocnici, uzdraví sa. Všetko je v poriadku.

     Spomenul si aj na okamih autonehody. Ako šiel po diaľnici a pred ním sa zrazu niečo stalo. V protismere sa objavilo biele auto a vrazilo do nákladiaka, ten zatarasil celú cestu a jeho Bentley sa plnou rýchlosťou rútilo priamo do tej barikády. Už nestihol zabrzdiť a ten, čo šiel za ním, doňho takisto v plnej rýchlosti narazil... a potom zboku a zhora a... tma.

     To najhoršie zistenie prišlo až neskôr, keď pochopil, že sa nemôže hýbať. Vôbec. Nevedel ani rozprávať. Mohol sa len pozerať a počúvať. A analyzovať.

    Z rozhovorov lekárov na pravidelných vizitách zistil, že utrpel vážne poranenie chrbtice a teraz je ochrnutý. Okrem toho má viacpočetné zlomeniny všetkých končatín a otvorené zranenie hlavy. Operovali ho, časť zraneného mozgu sa im podarilo odobrať, teraz má v hlave doštičku a nikto nevie, kedy a či vôbec bude môcť vstať. No už len to, že prežil, je veľké šťastie.

     A je to tu. Tak toto je šťastie. Ležať obviazaný v sadre ako múmia na nemocničnej posteli je šťastie. Hm... To sa mi nejako nezdá. No čo sa stalo, stalo sa. A mužský charakter nijaká katastrofa len tak nezlomí, pokiaľ teda nejaký má. A on ho mal. Začal sám seba motivovať, aby sa zotavil.

     Chvíľu trvalo, kým ho prepustili z nemocnice. Domov nevošiel na bielom koni, ale na invalidnom vozíku, ktorý tlačila jeho novoprijatá ošetrovateľka. Marína všetko organizovala, rozdávala úlohy, riadila čo a kadiaľ. Ani keby sťahovali nábytok.

    „Rozhodla som sa, že izbu ti zariadime tu, na prízemí,“ oznámila mu Marína. „Sú tu väčšie okná a vchod na terasu. Bude ti tu lepšie. Nie si proti, láska?“ Akoby mohol odpovedať... Len zažmurkal: Nie som proti, čo už... „Tatiana Petrovna, tu je telefón, keď bude niečo naliehavé, zavolajte šéfovi ochranky. Toto je tlačidlo do kuchyne a toto na správcu. Mne volajte iba vo výnimočnom prípade.“

     A to je kedy? Uškrnul sa v duchu. Keď umriem alebo čo?

    „Čo je to za zviera?“ pozrela sa z okna ošetrovateľka „To je vaša mačka na tom parapete?“

    „Nie, ale nevyháňajte ju. Žije v našej záhrade. Neprekáža nám. Stano ju mal rád.“

    Mal rád! preletelo ním ako šíp. Prečo o mne hovorí v minulom čase? Ešte predsa žijem!

    Hoci... ako žijem. Som múmia na vozíku. No aj tak, ako prišla na to, že som mal tú mačku rád? blyslo mu hlavou.

    „Okno nechajte otvorené. Stano potrebuje čerstvý vzduch.“

    A nastali dlhé, jednotvárne dni.

    Ošetrovateľka bola staršia, skúsená profesionálka. Zručne robila všetky hygienické procedúry, masírovala ho, pichala mu injekcie, kŕmila ho lyžičkou a vozila ho na prechádzky. Vo voľných chvíľach driemala v kresle. Rečami ho obťažovala len vtedy, keď to bolo nutné. O čom by sa s ním rozprávala, keď nemohol hovoriť.

    Manželka za ním chodila každý deň. Alebo skoro každý. Bola svieža a krásna a vyzerala, že sa o seba stará. Povedala mu pár slov, spýtala sa ošetrovateľky, ako sa má chorý, či nastala nejaká zmena... A potom znova odchádzala za svojimi mladými povinnosťami. Stano mohol len hádať kam a prečo. No vlastne ani nehádal. Prečo aj? Bol to iný svet a nebol jeho. Ona žila tam a on tu. V tomto svete bol on, invalidný vozík, ošetrovateľka a... mačka.

    Mačka prichádzala každý deň. Vyskočila na parapet a sedela zvyčajne chrbtom k nemu. Z času na čas sa otočila a röntgenovala ho svojimi prenikavými zelenými očami. Po chvíli sa obrátila a hľadela do záhrady, ani keby ho vyzývala, nech sa aj on pozrie. A on sa díval – čo iné už môže invalidný človek robiť?

   Ukázalo sa, že dosiaľ si nevšimol, čo všetko vo svojej záhrade má. Videl tam stromy, rozmanité záhony, presne zastrihnuté kríky a poletovali tam všelijaké vtáky. Boli tam krásne kvetiny, zelený udržiavaný trávnik a cestičky vykladané mozaikovými dlaždicami. Zvláštne, že predtým to nevnímal. Aj keď vlastne ani nemal kedy. Práca mu zaberala všetok čas aj všetky myšlienky. A otázku šťastia...

    Čo si už len ty vedel o šťastí, človeče? ozval sa mňaučavý hlas.

    Trhlo ním. Tatiana Petrovna ako zvyčajne driemala v kresle, navyše ten hlas určite nebol jej. Iba z parapetnej dosky naňho hľadela mačka.

    Len nežmurkaj, teba sa pýtam, kývla hlavou mačka.

    Vari vie čítať myšlienky? pomyslel si ohromene Stano.

     Viem. A aj ty vieš. Veď čo iné ti ostáva?

     To je pravda. Čo iné ešte môže robiť, keď nemôže nič povedať, na nič sa spýtať a ani len prstom pohnúť?

    Presne tak. Slepota sa kompenzuje výborným sluchom a hmatom. A u teba je to takto. Chceš predsa niečo zažiť alebo nie?

    Asi som sa zbláznil. Aj keď, aký je v tom rozdiel. Alebo... Dočerta, keby sa tak zobudila ošetrovateľka! Mačky predsa nemajú rozum, nevedia myslieť... preháňalo sa mu hlavou.

     Sám nemáš rozum, zamraučala urazene mačka. A nevieš myslieť. V hlave máš akurát neporiadok, tvoje myšlienky sú ako šváby. Ošetrovateľka sa nezobudí, lebo som ju uspala.

     Ako? v panike si pomyslel Stano, ani keby to malo nejaký význam.

    Vibráciami, vysvetlila mu mačka. Je to jednoduché. Stačí, ak si uvedomíš, že celý svet je založený na vibráciách. Vrátane teba a tvojich myšlienok. Takže môžeš do sveta posielať, čo len chceš. Mentálne...

    Chcem sa prebudiť, dôrazne si uvedomil Stano.

    To, že sa so mnou rozprávaš, môžeš chápať tak, že si sa konečne prebudil, zívla unavene mačka a ukázala mu svoj ružový jazýček. Už aj tak si pol života prespal. Vy ľudia ste hrozní spachtoši. Nevidíte nič než spánok.

     Stana to zrazu začalo zaujímať. Dokonca uvažoval, prečo sa na mačku vlastne hnevá. Vari má toľko práce a zábavy, že by ho mačka rušila od životne dôležitých otázok? Zaujalo ho to, tak prečo by to neskúsil? Sústredil sa, sformuloval otázku a poslal ju mačke.

    Ako sa voláš?

    Netrep sa tak! Zdalo sa mu, že mačka sa usmiala. Vibrácie sú oveľa slabšie. Nemusíš na to tak tlačiť. Jemnejšie... Presne tak, áno. To iba ľudia nám dávajú mená, my mačky sa označujeme podľa vibrácií. Vy ľudia koniec koncov, tiež, iba si to nevšímate.

     Vážne? pomyslel si Stano.

     Predsa keď vidíš človeka po prvý raz, cítiš, či je priateľ alebo nepriateľ, či mu môžeš veriť, alebo či si naňho máš dať pozor. Je to tak?

    Stano sa zamyslel a uznal, že mačka má pravdu. Už niekoľko ráz mu intuícia poradila, kto je v skutočnosti kto a nikdy sa nemýlila. Takže mačka mala pravdu.

    Ak to však potrebuješ, pokojne mi daj meno. Aby si vedel, pochádzam z rodu starovekej bohyne Bastet. Bola to žena s mačacou hlavou. Ak chceš, môžeš ma volať Basty.

    Basty je super. Také jemné a láskavé. A znie priateľsky.

    Výborne, sála z teba príjemná vibrácia. Tak dobre, dohodnuté. Pre teba budem Basty.

    Vari som poslal myšlienku? Vibráciu? spýtal sa Stano nervózne ako študent na skúške.

    Hmmm, skočím ti na kolená, neprekáža ti to? poslala signál mačka.

    Nie, pokojne skoč.

    Mačka pomaly zoskočila z parapetnej dosky a zamierila k jeho kreslu. Skúmavo si ho zospodu prezrela, ladne mu skočila na kolená a pohodlne sa tam usadila. Schúlila sa do klbka medzi jeho rukami, ktoré mal zložené na kolenách, a hlasno zapriadla.

    Páni, už som zabudol, že mačky pradú.

    Nepradieme, ale vibrujeme, opravila ho Basty. My mačky máme výborné schopnosti vibrovať, práve preto dokážeme liečiť. Aspoň tých, čo s nami vedia byť na rovnakej vlne.

    Na rovnakej vlne?

   Keď ma budeš chcieť počuť, prijmeš signál, naladíš sa na rovnakú vlnu a budeme v spojení. Ak nebudeš chcieť, odpojíš sa a nezačuješ nič. Moje vibrácie nebudú mať nijaký efekt.

    A čo vieš liečiť?

    Všetko. Veď čo je choroba? Absencia vnútornej harmónie. A mačky ju môžu obnoviť.

    Aj mňa... obnovíš?

    Neviem, skúsim to. Závisí to však aj od teba. Ja ti ju dám, ale budeš ju vedieť prijať? Veď sám seba vôbec nepoznáš. A svet nevidíš taký, aký je, ale taký, ako si si naň zvykol hľadieť.

    Vari je svet iný?

    Samozrejme, je oveľa sympatickejší a zaujímavejší, ako ho môžeš vidieť z okna Bentley. Alebo z tvojej pracovne či z akéhokoľvek iného okna. Zatiaľ máš zúžené videnie, ale skúsime ho rozšíriť. Dokážeš to...

    Bolo mu príjemné, že mačka ho pochválila.

    Ako je známe, po dobré slovo aj mačka pôjde na kraj sveta, diplomaticky poznamenala mačka. A človek už vôbec...

    Stano si ani nevšimol, ako ho jej telo zahrialo, a že za jej pokojného monotónneho pradenia zaspal. Keď sa zobudil, mačka bola preč.

    Len sa mi to snívalo, pomyslel si zúfalo a aj jeho samého prekvapilo, aká silná tá emócia bola. Čo to, dočerta, bolo?

    Nekrič, prosím ťa, ozval sa mu v hlave nespokojný hlas. Nie som predsa hluchá. Spamätaj sa.

    Kde si? spýtal sa a trochu sa upokojil.

    Na zadnom dvore. Jem. Aj ja musím z niečoho žiť.

    A čo ješ? Máš dosť potravy? hlesol vystrašene.

   Upokoj sa, odpovedala zhovievavo mačka. Som veľmi samostatná, aby si vedel. Ja sa v živote nestratím. O chvíľu prídem, počkaj na mňa. Spojíme sa neskôr.

    Cítil, akoby mu v hlave cvakol vypínač, a Basty bola preč.

    To je úžasné! Funguje to ako telefón, začudoval sa. Zaujímavé. Ktovie, či by to šlo aj s ľuďmi. Musím to skúsiť!

    Rozhodol sa, že to vyskúša na Tatiane Petrovne. Asi štvrťhodiny experimentoval, snažil sa pochopiť, ako sa s ňou naladiť na rovnakú vlnu, a potom zrazu prišiel na to, ako to spraviť, a „pozval“ ju.

    „Stano, ste v poriadku?“ naľakala sa citlivá Tatiana Petrovna.

    Som borec! Majster! S ošetrovateľkou sa mi to podarilo! Vďačne si pomyslel Stano, ktorý si vážil každú usilovnú prácu.

    Tatiana Petrovna na okamih stuhla a neisto sa usmiala, ani keby cítila jeho myšlienku.

    Na druhý deň sa skúsil naladiť na Marínu. Bolo to zložitejšie, stále sa mu strácala, musel sa veľmi sústrediť, ale napokon sa mu to podarilo a začul ju. Kiežby ju radšej nepočul...

    Po obede sa rozprával s Basty.

    Keby si vedela... čo sa stalo. Spoluzakladateľ mojej firmy a môj najlepší kamarát teraz vedie celú holdingovú spoločnosť. To je v poriadku, niekto to robiť musí a lepšie ako on tú firmu nikto nepozná. Lenže žije aj s mojou ženou. Najlepší priateľ! Ako mi to mohol urobiť?

    To si ale sebec, prekvapila sa mačka. A čo by si chcel? Aby si sadla vedľa teba do vedľajšieho kresla? Je to predsa mladá žena, aj ona potrebuje lásku, nežnosť, vľúdnosť...

    Akú vľúdnosť? Veď jej muž ešte žije!

    Chcel by si byť radšej mŕtvy? spýtala sa chladnokrvne Basty. Sám to veľmi dobre poznáš. V tvojom prostredí sa to predsa deje často: zmizne človek, zmizne problém. Ty si však doma, je o teba postarané, dávajú ti jesť, liečia ťa, máš opatrovateľku, mačku... žena ťa každý deň navštevuje. A čo sa týka toho, že „jej muž ešte žije“... veľmi živo práve nevyzeráš, ak mám byť úprimná.

    A láska?

   Láska? Začudovala sa Basty. Vari ste sa s Marínou milovali? Neklam sám seba.

   Stano stuhol. Chcel niečo povedať, pokúšal sa nájsť nejakú spomienku, ale... nedarilo sa mu to. Ženu si vybral podľa vopred stanovených parametrov, ako je inteligencia, vzhľad, vzdelanie, výchova, štýl, šarm... V podstate sa o ňu neuchádzal. Rovno jej urobil ponuku na sobáš a ona súhlasila. Nehádali sa, nemali nijaké škandály, no ani romantické prechádzky a úprimné rozhovory. Veď ani nemali kedy, obchod mu zaberal všetok čas a na vzťahy mu už neostávala energia. Chodili však spolu von, cestovali, nemali voči sebe výhrady...

    Máš pravdu. Aj jej to tak vyhovovalo, pokračovala v jeho myšlienkach mačka. Partneri ste boli, ale priatelia... no... s odretými ušami. Priatelia sú si zvyčajne bližší. A láska? Povedz mi, bol si s ňou šťastný?

    Stano ma chuť zaklamať, že áno, bolo mu však jasné, že klamať môže iba slovami, ale myšlienkou... to je úplne iná úroveň vzťahu. Tu človek len tak ľahko niekoho nepodvedie.

    Vlastne som nikdy nevedel, čo je šťastie, priznal sa. Chcel som to vedieť, usiloval som sa o to, no nestihol som to. Mal som málo času.

    Teraz to stihneš, utešila ho mačka. Teraz máš dosť času na to, aby si bol šťastný.

    Vysmievaš sa mi?

    Ani náhodou, lenio namietla Basty a preťahovala sa mu na kolenách. Šťastie je ako žena. Musíš sa mu ustavične venovať, až potom ťa bude milovať. Ak ho však budeš zanedbávať, pôjde inde?

    Ako Marína?

    Áno, ako Marína. A ako ktokoľvek iný. Napríklad ja. Vari si jej venoval pozornosť a vľúdnosť? Azda si sa predtým, ako si skončil v tomto kresle, so mnou rozprával? Vedel si o nás, ale nevšímal si si nás. Nemal si čas. Stále si hľadal šťastie, a pritom si ho mal pod nosom.

    Ty si šťastie?

    Samozrejme, udivene nadvihla hlavu Basty. Vari nie si šťastný, keď ti takto ležím na kolenách a pradiem?

    Vieš, že asi áno? Vyzerá to ako šťastie, usmial sa.

   Počuj ty si sa usmial, zmenila zrazu tému mačka. Po prvý raz odvtedy, čo si sa vrátil z nemocnice. To je pokrok! 

    „Mačka, zlez!“ požiadala ju Tatiana Petrovna. „Musím mu dať injekciu. Jéj, Stanko, vy sa usmievate!“

    Ráno sa Stano usmieval na Marínu a prečítal si jej myšlienky – doslova ho ohromili. Vôbec z jeho úsmevu nemala radosť. Naopak, vydesilo ju to. Zľakla sa, že by sa mohol uzdraviť. Všetko by sa vrátilo do starých koľají a bolo by po šťastí... Potom sa ešte oveľa väčšmi zľakla svojich myšlienok. Ako môže želať chorobu živému trpiacemu človeku, ktorý jej síce nie je veľmi blízky, no ktorého má svojím spôsobom rada?

    Veď ja ju vôbec nepoznám, pochopil zrazu Stano. Za celé tie roky sa nikdy neobťažoval zistiť, kto vlastne jeho žena je...

    Úprimne a od srdca jej prostredníctvom myšlienok poprial veľa šťastia. Jej...  jej novej láske Marína sa naňho vyľakane pozrela a chvatne odišla. Vlastne ani nechcel, aby sa cítila zle. Nakoniec, jeho partner a najlepší priateľ bol dobrý, spoľahlivý a solídny muž. Tak nech sú teda spolu. On tu bude niekoho mať. Napríklad ošetrovateľku a mačku.

    Teraz k nemu Basty chodila pravidelne a vždy mu dlho vylihovala na kolenách. Pociťoval k nej čudnú smutnú nehu – ako k dieťaťu. Rád hľadel do jej zvláštnych zelených, až mystických očí a zdalo sa mu, že dokonca začal rozumieť mačacej mimike. A tiež sa jej rád pýtal na rozličné veci.

    Vravela si, že prostredníctvom myšlienok možno pôsobiť na iných ľudí. To môže každý?

    V podstate áno, hoci nie každý je toho schopný.

    A od čoho to závisí?

   Od vibrácií. Čím vyššie sú vibrácie, tým viac možností. A naopak.

   Ako sa dajú zvýšiť vibrácie?

   Vznešenými pocitmi. Láskou, obetovaním sa, nezištnosťou.

    Čo je láska?

    Láska je cielená neha. Napríklad ty teraz smeruješ svoju nehu na mňa. Máš ma rád. Cítim vibrácie tvojej lásky. Alebo tvoja ošetrovateľka. Nestará sa o teba len pre peniaze... robí to z celého srdca. Má svoju prácu rada. Aj to sú vibrácie lásky.

    Počuj, je to zvláštne, ale cítim sa šťastný. Prečo to tak nebolo skôr? Veď som sa snažil a všetko plánoval.

   Pretože šťastie sa do grafov a tabuliek vtesnať nedá. Stále plynie a mení sa. Ako voda. Ako čas... Nemôžeš ho naplánovať, musíš ho cítiť.

    A čím ho mám cítiť, keď je moje telo mimo prevádzky?

   Srdcom. Šťastie môžeš cítiť v srdci. Zastavil si sa vo svojom behu a tvoje srdce sa začalo prebúdzať. Takže môžeš vidieť aj to, čo si si predtým nevšímal.

   Máš pravdu. Veľa vecí som si nevšímal. Až teraz som si prezrel našu záhradu, naozaj som spoznal svoju ženu a zoznámil sa s tebou.

   Vy ľudia ste zvláštni. Neviem prečo, ale vôbec neviete pozorovať. My mačky strávime veľa času tým, že len ležíme alebo sedíme a pritom pozorujeme svet. A vidíme jeho hĺbku. Vy ste síce veľkí a múdri, no nevidíte nič.

   Akú hĺbku?

   Jednoducho hĺbku. Ty vidíš iba to, čo je na povrchu, no ja aj to, čo je ďalej. Tam hore je hviezdne nebo, v ňom sú iné svety a na nich rôzne tvory. Je to zaujímavé.

   Ako to, že ich vidíš? Môžem aj ja?

   Môžeš. Musíš sa len naučiť na nič nemyslieť a počúvať ticho vo svojom vnútri. A trochu prepnúť videnie. Musíš ho akoby trochu rozostrieť. Presne takto. Skúšaj to a skôr či neskôr sa ti to podarí.

   Chcel by som ťa pohladkať...

    Tak ma pohlaď, dovolila mu mačka.

    Ako? Chcel sa jej spýtať, no nestihol, lebo jeho pravá ruka sa zrazu mykla, trochu sa pohla a končeky prstov sa položili na jej jemnú srsť. Zmeravel, takmer zabudol dýchať.

   Vravela som ti, že my mačky vieme liečiť, pochválila sa skromne Basty.

    Čo to bolo? spýtal sa rozrušene.

    Prichádzaš k sebe, vysvetlila mu mačka. Vibrácie šťastia sú liečivé, ak to nevieš...

    Chceš tým povedať, že sa budem môcť znovu postaviť na nohy?

   Keď sa budeš veľmi usilovať, nič nie je nemožné. My mačky o tom niečo vieme. Nie nadarmo sa vraví, že mám deväť životov.

    Teraz už verím, že pochádzaš z rodu bohyne Bastet.

    Ty si o tom pochyboval? Pozri sa z okna.

    Vyzrel z otvoreného okna a zatajil sa mu dych. Za oknom bol jasný deň, nebo bez jediného obláčika, nad ním boli hviezdy a medzi hviezdami rozličné svety. A v tých svetoch žili všelijaké stvorenia, niektoré vyzerali ako ľudia alebo mačky, no daktoré sa vôbec na nič nepodobali.

    A celá tá rozmanitosť sa prelievala, pulzovala a všetko bolo vzájomne spojené vibráciami lásky, ktorá všetkému dávala život...

    Stano sa na to díval s očami otvorenými dokorán a ani si nevšimol, že obe jeho dlane hladia teplé telo čiernej mačky, ktorá chápala zmysel pradenia na niečom kolene a pokojného rozjímania o svete a podstatu šťastia.